Čtvrtek 29.11.2001
Svátek má Zina

 Hledání:
 


 
 Výběr z vydání:

USA: Střípky z Ameriky

MÉDIA: Král sádrových trpaslíků a opozice

ŠAMANOVO DOUPĚ: Katastrofa prezidentská

OSOBNOST: Buřiči zatemnělých mozků

SLOVENSKO : Jak si vyrobit falešné...syny

RODINA A PŘÁTELÉ: Ještě jednou o Novém Knínu

PSÍ PŘÍHODY: Rozený záchranář

MEJLEM: O tom, za co může křesťanství

SPOLEČNOST: Svobodné vyjádření určitého přesvědčení.

ČAJNÍK: Co všechno ještě nevíme

PENÍZE: Život na zámku? Proč ne!

HISTORIE: Zapomenutá tragédie

POLITIKA: Obtížné hledání konsensu zahraniční politiky

ZDRAVÍ: Promiskuita roste

ZE ŽIVOTA: České velvyslanectví ve Washingtonu
 Rubriky:
 HLAVNÍ STRÁNKA  >>  Slovenská kronika

29.11. SLOVENSKO : Jak si vyrobit falešné...syny
Ĺubomír Sedláčik
Košičan stredných rokov nebol spokojný so svojimi príjmami. Nechopil sa však nejakej tej "ohnivej rúry", zamieriac v noci na benzínovú pumpu, či hoci za bieleho dňa do banky. Na kradnutie dokázal tvorivo využiť mená svojich dvoch synov. Tí, vo veku 18 a 19 rokov, fyzicky žijú v Českej republike. Nápad podnikavca spočíval v najatí si dvoch výrastkov, ktorí zašli na matriku a vydávajúc sa za zmienených mladých mužov tvrdili, že stratili rodné listy. Úradníčky nemali nijaké podozrenie, keďže šlo o naozaj existujúce osoby a nové papiere obom vystavili. S nimi zašli lapaji na políciu, kde im orgány tiež bez problémov dali nové občianske preukazy. Nasledoval odbor sociálnych vecí, kde podali "nezamestnaní" žiadosti, opäť s kladným výsledkom. Potom nebol už problém skoro rok, kým všetko "neprasklo", na pošte vyberať fiktívne sociálne dávky.
Nie nadarmo sa hovorí, že v jednoduchosti býva genialita. Sme zvedaví, či opísaný postup je ojedinelým najmä v radoch tých spoluobčanov, ktorí pestujú tzv. azylovú turistiku. U nich boli doposiaľ známe výstrelky iného rázu, napríklad že jeden člen rodinného klanu šiel napr. do Belgicka raz mesačne taxíkom vybrať príspevky, pričom "azylanti" už dávno boli späť v rodnej chatrči. Myslíme si, že by bolo dosť krátkozraké kritizovať len týchto konkrétnych jednotlivcov, lebo už staré príslovie hovorí, že zlodej sa rodí z príležitosti. Nechceme dnes rozoberať ako "dokonale" funguje čo do počtu stále bujnejúci slovenský správny aparát, to by bola téma na osobitný dlhý rozbor. Skôr venujme trochu pozornosti sociálnemu a politickému podhubiu, z ktorého podobné javy vyrastajú. Jedným z hlavných aspektov veci je stále veľmi nízka cena práce v SR. Nie vždy ju možno odôvodniť len slabou výkonnosťou ekonomiky. Medzi ľuďmi sa vie napríklad o pokladníčkach v hypermarketoch, ktoré majú aj o 5 tisíc korún nižšiu mzdu, ako ich kolegyne v Čechách. Český lekár má neraz v priemere dvoj až trojnásobok príjmov než slovenský a - búri sa. Zato podtatranský MUDr. je ticho a bojí sa, maximálne trochu poreční na izolovanom mítingu. Atď. Pri zhruba porovnateľnej výkonnosti ekonomík sú zjavné v neposlednom rade citeľne nižšie ceny potravín v ČR než v SR. Ako je možné, že sa jedna krajina z takmer rovnakej východiskovej pozície tak vzdialila druhej, na to treba hľadať odpoveď hlavne v politike. Mnoho razy by totiž aj pri jestvujúcich možnostiach stačilo parametre nastaviť trochu inak a výsledok by bol lepší. Akoby nikomu v Bratislave nenapadlo, že sústavné zvyšovanie cestovného verejnou dopravou je dvojsečná zbraň. Na jednej strane síce vytvára zdroje pre dopravcov, čo je iste nevyhnutné. Lenže druhým koncom zas tieto zisky môžu unikať stále väčšou dierou, zvanou sociálny systém. Kto by už len šiel pracovať, ak jeho príjmy budú aj vďaka nákladom na cestovanie len o málo vyššie, než sociálna podpora ? Tu sa oblúkom dostávame ku dnešnému problému : Nie je východiskom teda ešte viac znížiť podpory. Už ozaj veľmi niet kam, už len preto nie, že ak by z ich mali ich príjemcovia naozaj bez iných (zväčša samozrejme čiernych) príjmov vyžiť, spadli by rýchlo na samé dno spoločnosti, odkiaľ cestu späť už nájde málokto. Kruh sa teda uzatvára : Okrem takpovediac rodených chytrákov, ktorí kradnú zo svojej prirodzenosti, sa zrejme stále zvyšuje reálna vrstva takých, ktorí si pomáhajú ako vedia, aby za ako - tak ľudsky dôstojných podmienok prežili. Ešte dobre, kým nie pomocou násilia. Nájsť a vyselekovať túto pomocnej ruky hodnú vrstvu, to chce konkrétny program, zahŕňajúci napr. testy práce, umožnenie reálnej mobility ľudí, priehľadný a najmä motivujúci (príp. aj povinný) systém rekvalifikácií, proste nenechávať nečinne a demoralizujúco sedieť tých, ktorí ešte niekedy chcú stáť na vlastných nohách. V tomto smere robila aj Dzurindova vláda veľmi málo, ak pravda nepovažujeme za dostatočné "najdrahšie zametanie v dejinách", zvané verejnoprospešné práce. Dnes v úvode opísaný "vykuk" pravdaže porušil zákon a bude právom potrestaný. Či však všetkých jemu podobných možno automaticky hodiť do jedného vreca, je celkom inou otázkou.


Další články tohoto autora:
Ĺubomír Sedláčik

Komentáře ke článku

Počet přístupů na stránku: