Neviditelný pes  |  Zvířetník  |  Ekonomika  |  Věda  |  SciFi Pondělí 29.11.2004
Svátek má Zina




  Výběr z vydání
 >ÚVAHA: Státní svátek
 >SPOLEČNOST: Ach, vůně domova!
 >PRÁVO: Mediální manipulace vs. fakta v kauze Hučín
 >Z MÉHO PODKROVÍ: Za bééčko céédééčko
 >RODINA A PŘÁTELÉ: Ještě k mizernému moravskému vínu
 >PRÁVO: Je mi na zvracení!
 >IZRAEL: Příbuzní mezi sebou
 >PSÍ PŘÍHODY: Bart v roli Othela
 >SVĚT: Politováníhodná událost ve městě Maebaši aneb Série CL pojaponsku
 >SPOLEČNOST: Znovu o víně
 >PRÁVO: V zajetí minulosti
 >PENÍZE.CZ: Přivedou nás Vánoce do pekla?
 >PRÁVO: Pozdě, ale přece
 >MOBY DICK: Textárenské pokladny
 >FEJETON: Jak Jaroslav kontroloval kameru

 >>> HLAVNÍ STRÁNKA  >>  Svět  
 
29.11. IZRAEL: Příbuzní mezi sebou
Yehuda Lahav

V duchu vyhlásenej „otvorenosti“ izraelské úrady boli ochotné umožniť každému účasť na Arafatovom pohrebe: arabským politikom (aj z krajín, ktoré neudržujú styky s Izraelom), Palestínčanom z Predjordánska, z východného Jeruzalema i z Gázy (viezli ich tam a späť stovky autobusov), zahraničným novinárom, izraelským verejným osobnostiam i novinárom. Niekoľko Izraelčanov naozaj využilo príležitosť. Pohrebu sa zúčastnili medzi inými arbaskí i židovskí poslanci izraelského parlamentu, Arafatov starý priateľ, známy publicista Uri Avneri, rabín Fruman zo židovskej osady, ktorý v duchu „židovsko-moslimskej solidarity“ udržoval styky s Raisom, izraelský otec, ktorý pri teroristickom útoku stratil syna a s Arafatovou pomocou založil Zväz smútiacich rodičov – Židov i Palestínčanov.

Jedinou podmienkou účasti Izraelčanov bolo, aby podpísali, že sú si vedomí, že Štát Izrael za nich nenesie zodpovednosť a že cestujú do Ramallahu výlučne na vlastné riziko. Izraelská bezpečnosť sa totiž obávala, že palestínski extremisti zavraždia alebo zajmú ako rukojemníkov izraelských účastníkov. Preto ich vyzvali, aby príliš nezdôrazňovali svoju prítomnosť a nehovorili hebrejsky. Vysvitlo, že zastieranie bolo zbytočné. Palestínčania skoro rozhorčene reagovali na podozrenia. „Ako by sa vám mohlo niečo prihodiť, keď ste naši hostia na našej smútočnej slávnosti?“ Fotoreportér 2. kanálu izraelskej televízie zarazene rozprával, že skoro všetci Palestínčania s ním rozprávali po hebrejsky a pomáhali mu vyliezť na múr, obklopujúci Arafatové sídlo Mukatu, aby mal lepší rozhľad. Palestínčanov nerušila prítomnosť Izraelčanov – ale čosi iné: „Prečo vaši vedúci nevyjadrili sústrasť? Veru, keď zavraždili premiera Rabina, Arafat prišiel k jeho vdove a vyjadril jej sústrasť“.

Pravda, v dobe Rabinovej vraždy boli mierové rokovania v plnom prúde. A Arafat zomrel po štyroch rokoch krvavej „intifády“ („ľudového povstania“). Aj ak nie každý Izraelčan viní Arafata zo všetkých útrap týchto štyroch rokov, aspoň 90 percent Izraelčanov je presvedčených, že Arafat neurobil dosť (podľa iného názoru neurobil nič), aby ukončil krviprelievanie. Hoci on pre to mohol urobiť viac, ako ktokoľvek iný. Mnohí majú pocit, že aj v tomto prípade platí trpké konštatovanie niekdajšieho izraelského ministra zahraničných vecí, Abba Ebana: „Palestínčania nikdy nepremárnia príležitosť premárniť príležitosť“. Po takých ťažkých štyroch rokoch sa sotva dá očakávať, že Izraelčania budú masovo smútiť za Arafatom. Na druhej strane (v protiklade s tvdením niekoľkých notoricky protiizraelských publicistov) – okrem pár extrémne nacionalistických osád – nikde neotvárali šampaňské. Nevybuchovali delbuchy, nikto nezačal tancovať. Extremistom aj veľká časť vlastných druhov pripomenula biblické úslovie: „Neteš sa pádu svojho nepriateľa“ („Binfol ojivcha al tismach“). Aj vláda preukázala chvályhodnú zdržanlivosť (okrem jediného ministra, ktorého premier Šaron ihneď verejne napomenul). Vojakom, slúžiacim na obsadených územiach výslovne rozkázali, aby nijako neprejavovali svoju – prípadnú – radosť nad Arafatovou smrťou a neprovokovali palestínske obyvateľstvo. Aj otázka umiestnenia Arafatovej hrobky sa vyriešila po pomerne vecnej a tichej diskúzii. Palestínčania samozrejme navrhovali jeruzalemskú Chrámovú horu. Nie, pochovajte ho v Gáze, tam odpočíva aj jeho sestra – povedali Izraelčania. Gáza je príliš ďaleko – odvetili Palestínčania. Nech to teda bude Mukata v Ramallahu. Ale ako dočasná hrobka. Až – s pomocou Allaha – vznikne palestínsky štát, pomenujeme jednu jeruzalemskú horu po Arafatovi a tam pochováme svojho pedsedu. Sme trpezliví. Aj vy ste previezli ostatky Teodora Herzla do Jeruzalema iba mnoho rokov po vzniku štátu Izrael.

Izraelská bezpečnosť sa obávala, že exaltovaný dav ovládne Arafatovú rakvu a začne s ňou pochodovať na Jeruzalem, aby ju umiestnil na Chrámovej hore. Ale Muhammad Dahlan, bývalý (a budúci?) minister pre vnútornú bezpečnosť vyhlásil, že niet sa čoho obávať, na pohrebe bude príkladný poriadok a nikto neovládne rakvu. „To sa uskutočnilo iba napoly“, povedal svojmu izraelskému kolegovi nemecký novinár, prítomný na pohrebe. „Rakvu neukradli, ale pozri sa, aký je tu chaos! Tlačenica, krik, streľba“. „Nepoznáš Blízky východ“, odpovedal Izraelčan. „To nie je chaos. Takto tu prebieha pohreb každej známej a uctievanej osobnosti. Každý sa chce ešte raz dotknúť rakvi, vrhnúť na ňu ešte jeden pohľad. Streľbou vyjadrujú iba svoj smútok a bolesť“. Novinári hovorili anglicky, ich rozhovor počul Palestínčan a prihovoril sa hebrejsky k izraelskému reportérovi: „Máš pravdu. Vy nás lepšie poznáte než Európania. Dokonca si myslím, že lepšie, ako naši arabskí bratia. A aj my vás poznáme lepšie ako ktokoľvek iný“.

V izraelskej televízii sa opýtali palestínskeho politika Kadura Farsa, prečo bol na pohrebe taký chaos. Rozhovor sa konal – samozrejme – hebrejsky. Fars sa hebrejsky naučil – samozrejme – v izraelskom väzení. Jeho hebrejčina bola – samozrejme? – bezchybnejšia, než mnohých židovských poslancov. „Nebol chaos“, povedal, „iba veľký balagan“. Slovo balagan pochádza z perštiny, v prenesenom zmysle znamená „neporiadok“, „zmätok“. V hebrejskom slangu, rovnako ako v palestínskom arabskom slangu. Mohol to povedať tak i tak, boli by mu rozumeli.

Je to divný svet: sto rokov žijeme vo vzájomnej bezprostrednej blízkosti. Sme blízki vzdialení príbuzní. Alebo vzdialení blízki? Nenávidíme sa, vraždíme sa, osočujeme sa, poznáme sa, rozumieme si, všetko o sebe vieme. Ako v mnohých rodinách. Tento rodinný svár sa už zdá byť príliš dlhým, ale snáď konečne nadíde príležitosť, keď príležitosť nepremárnime.

Yehuda Lahav, Tel-Aviv


Další články tohoto autora:
Yehuda Lahav

Počet přístupů na stránku:

Komentáře ke článku